reklama

Keď to trošku bolí...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Včera som sa trošku sťažovala na osud- náhodu, sama neviem ako by som to pomenovala. Konečne v blízkosti rodiny som sa mohla mojej mamine vyspovedať z môjho citového problému. S maminou sme mali vždy otvorený vzťah, a tak si vypočula už aj naživo o Mr. B. a o mojom citovom splanutí. „ Katka, sľúbila si mi, že sa s ním budeš stretávať, ale nebudeš hneď od toho nič očakávať. Sama vieš aká je situácia. “ „ Ja viem mami, ale prečo ja musím mať vždy niečo také nedosiahnuteľné? Prečo si vždy vyberiem to najkomplikovanejšie? Ja chcem svoju rozprávku, chcem byť konečne šťastná aj v tomto. Prečo ma ten život trestá! “ bezmyšlienkovo som opakovala pohrúžená do svojho egoistického bôľu a v ten moment myslela, že to patrí medzi hrozné veci. „ Nebruč ! “ zahnala snahu o ľútosť maminka. „ Máš dve ruky? Máš. Máš dve nohy? Máš. Spomeň si na tetu K. Ona si to zaslúžila? Ty o bolesti nemáš páru. Trošku sa nad tým zamysli. “ A ja som sa v ten moment cítila naozaj ako malé rozmaznané decko, ktoré nedostalo zmrzlinu z legendárneho Family Frost. Teta K. bola maminkina kolegyňa. Bola to typ ženy, ktorá neustále bojovala. Pred nedávnom si nakoniec po ňu zubatá došla. Aj keď podľa môjho názoru na ňu mala nabrúsené už dávno. Keď som raz čítala od Jilemníckeho Víťazný pád, smiala som sa Martinovi, že je idealistický socíkovi hrdina, ktorý ide naozaj cez všetky pády a on sa pozviecha a ide ďalej. Ako 15 ročná žaba som si myslela, že takýto typ človeka neexistuje. Až neskôr som otvorila oči a začala som sa dívať trošku aj okolo seba, a nielen do zrkadla ( aj keď ako typický lev, sa občas pred ním zabúdam, tak ako zabúdam na svoj prehnaný egocentrizmus ). Práve teta K. bola typ človeka, ktorý celý život bojoval a aj keď ju osud zaboril do najväčšieho bahna, ona sa ako tak postavila a pomaly robila krôčky, najprv detské, neskôr isté. A keď si myslela, že má zase pevnú pôdu, zase si na ňu zaľahol a podstrčil ju ešte na väčšie dno. No ona sa zase postavila a znova išla. Od veľkej nehody, pri ktorej mala naozaj na vlásku ( kde stratila obličku a kus zdravia), po trojnásobnú opakovaciu rakovinu, smrť rodičov, až po veľmi chorého vnúčika. Vždy sa vedela postaviť a usmiať sa. Nesťažovať sa a brať život so všetkým, aký je. Verte nikdy by ste nepovedali, že tá vždy optimistická žena s neuveriteľným entuziazmom zažila toľko, že by to bolo ťažké naložiť aj na troch slonov. A nebola jediná. Poznám veľa ľudských osudov, o ktorých si môžeš povedať, tak toto by som nezvládla. No jediné, čo vtedy môžeš spraviť je postaviť na nohy a ísť ďalej. Rozvody, ktoré stále stúpajú. Pamätám si na slová našej rodinnej známej Eleny : „ Jediné v čom som mala istotu, bolo moje manželstvo a smrť. Teraz mám len istotu v tom, že raz zomriem. “ Tvorili pár krásnych sedemnásť rokov, v jeden moment, kedy sa on cítil menejcenný ho vtiahla sekta. A našiel dôležitosť v niečom inom, ako bolo jeho manželstvo. Najhoršie asi bolo, keď Elene zobral tri deti a nevidela sa s nimi rok ( lebo oni si vybrali otca, bohvie pod akým psychickým vymletím mozgov ). A predsa pomocou opory našla nové kúzlo. A predsa začala znovu veriť mužom. A predsa si vybudovala novú rodinu. Má teraz malého krásneho chlapca, jej deti sa pomaly vrátili ( dve začali bývať už s ňou, jeden sa úplne osamostatnil ) a na svet sa zase usmieva. Taktiež ma napadá prípad, keď rodič prežije svoje dieťa. Hovorí sa, že to patrí medzi to najbolestivejšie, keď si uvedomuješ, že to, čo si stvorila, práve pochovávaš. V detstve sa mi utopila moja najlepšia kamarátka. Mala som sedem, nejako som si to neuvedomovala ( aj keď detský psychológovia by sa so mnou vedeli pohrať, keďže som si na dlhšie obdobie nevedela nájsť nejakú pevnú kamarátsku väzbu ). Jej smrť bol osudový zvrat pre jej rodičov. Smrť dieťaťa manželov buď viac spojí alebo rozdelí. V ich prípade sa pevnosť ich manželstva roztrhla. Výčitky, hádky, odcudzenie... Po dlhom čase som videla Peťkinho otca. S úsmevom sa hral so svojimi dvoma dcérami. Každý si našiel novú rodinu. A mal šancu nového začiatku. Aj keď v tomto prípade bolo asi šťastie, že Peťka bola ich jediné dieťa, lebo si neviem predstaviť, aké musí byť hrozné pre dieťa, stratiť súrodenca a ešte prežiť rozvod rodičov. Niekedy si myslíme, že naše problémy sú tie najhoršie a najväčšie. Vtedy si však treba spomenúť na ten krásny fakt, a to, že život je ako sínusoida. Keď si dole, vieš, že sa môžeš vyšplhať aj na vrchol, ale taktiež nezabudnúť, že ako rýchlo môžeš byť hore, tak rýchlo môžeš aj spadnúť. Taktiež si myslím, že občas, keď má človek naozaj všetko, stane sa mu nejaké nešťastie na spamätanie sa ( život nie je vždy nádherný). Moja kamarátka Lucka sa potešila nad vetou Števa Skrúcaného v relácii Let s Dance. Povedal približne, že keď sa človeku stane nejaké veľké nešťastie, má potom magické prekliate v podobe sedemročného nešťastia. Keďže Lucke sa stalo naozaj nepekné nešťastie pred necelými siedmimi rokmi, verí ( a ja jej to prajem ), že už nebude mať takú smolu. Keď som sa pýtala na názor maminky ( ktorej vo veľmi mladom veku zomrela mama ), či mala potom sedem rokov nešťastia, zahĺbila sa a povedala- „ To už nikdy nebolo potom také. “ Úprimne som zatiaľ dieťa šťasteny. Mám dvoch milujúcich rodičov, ktorí sa aj po 30 tich rokoch manželstva veľmi milujú, nie som mentálne ani fyzicky postihnutá, mám ako sa hovorí dve ruky a dve nohy a priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť ( k tomu ešte poriadnu hubu a talent zaujať ). Celkom ma desí, čo sa mi môže hrozné prihodiť, a preto to radšej hádžem za hlavu a venujem sa pocitu príjemného naplnenia.Milé čitateľky, každý má vo svojom živote nejaké to nešťastie. Veľmi by som si priala, aby všetci boli spokojní a nik nebol nešťastní. Avšak všetci dobre vieme, že to jednoducho nejde. A preto, keď sa raz budete cítiť ako kombajnom prejdené ( a nebude to rannou kocovinou ), spomeňte si na ten jeden fakt, ktorý som už spomínala- Život je sínusoida, treba veriť, že aj keď som na dne, čakajú ma aj vrcholy. Prajem Vám život len príjemných vrcholov a silu prekonať, keď to trošku zabolí.Vaša Katarína

Katarína Gajdošíková

Katarína Gajdošíková

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

som neobyčajné dievča v neobyčajnom meste s neobyčajnými zážitkami, o ktoré sa chcem s vami podeliť. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu